Tajné dvierka
TAJNÉ DVIERKA Znova som pootočila kľučkou a zmenila kombináciu. Nič. Zámka sa ani nehla. „Jablko?“,zvolal ktosi za mojím chrbtom. „Vďaka.“,odpovedala som a vzala si jedno jablko, ktoré mi Henrieta natŕčala na striebornej tácke, zrejme uchmatnutej z kuchyne. „Tak čo?“ „Nič.“ „Skúšala si všetky znaky?“,povedala s plnými ústami a špinavým prstom štuchla do číselníka s kombináciami. „Nie.“,odvetila som. Nevšímajúc si Henrietu, znova som pootočila kľučkou a zapísala si to do zápisníka. Zámok sa ani nehol. Zízalo na mňa päť znakov v tvare akýchsi rún na kruhovom ciferníku (pokiaľ sa to tak dá nazvať). Zhrdzavené dvere, ktoré predtým ukrývala stará skriňa akoby čakali na to, kedy sem prídeme, odsunieme skriňu a budeme sa trápiť tým ako ich otvoriť. Vlastne sa to stalo náhodou. So sestrou sme sa vybrali na „výpravu“ do podkrovia, keď Henriete čosi spadlo pod skriňu. Chceli sme ju odsunúť a nakoniec sme objavili tieto tajomné dvere. „Čo myslíš, kam vedú?“,nadhodila sestra. Pokrčila som plecom a znova natiahla ruku ku ciferníku s kombináciami. „Čo myslíš, čo má byť tento posledný znak?“ „Vyzerá ako žirafa.“,povedala som nesústredene. „Nie! Nie! Tento posledný!“ „Veď vravím, že...“ Nestihla som ani dokončiť vetu, keď Henrieta ukázala na ďalší znak, ktorý som si predtým nevšimla. Vyzeral ako dáky ornament, ktorý sa navrchu spájal a vytvoril tak srdce. „Vieš čo to znamená.“,povedala som smerom k sestre. Jej veľké hnedé oči mala roztvorené dokorán, takže vyzerali 8 krát väčšie ako je normálne. Dlhé, hnedé, kučeravé vlasy jej splývali na plecia. Maličkú postavičku mala teraz dokonale vystretú a jablko jej vypadlo z ruky. Ticho dopadlo na zem. „Tých kombinácií je omnoho viac.“,zašepkala. Keď tu na nás ktosi zdola zavolal a náš drahocenný čas vypršal. Zbehli sme dole, kde na nás čakala matka. Mama má čierne a rovné vlasy elegantne zatočené za ušami, vysokú, štíhlu postavu a jemné spôsoby. Ja sa na ňu toľko neponášam. Moju porcelánovú pokožku zdobia dlhé, vlnité, zlaté vlasy a azúrové oči. Vraví sa, že oči sú okná do duše. Ktovie. Mama v ruke držala akúsi starú knihu. „Nie je vaša?“,spýtala sa. Henrieta pokrútila hlavou, no ja som jej stúpila na nohu až zjojkla. „Áno mami, ďakujeme.“,vycerila som na ňu zuby a vzala si knihu. Bola ľahšia ako vyzerala. Mala kožený prebal a veľmi jemné stránky. „Je tam niečo?“,spýtala sa ma Henrieta, keď sme sa vrátili do podkrovia. Nie je to veľká miestnosť. Na podlahe sa povaľujú rôzne haraburdy. Keď som bola malá, na jednej som sa potkla a spadla tak nešťastne, že som si zlomila nohu. Cez okná takmer nevidieť a jadiné čo ich zdobí sú obrovské pavučiny, ktoré sa hompáľajú vo vánku ako záclony. Raz tu sestra našla pavúka, o ktorého sa potom starala ako o domáceho miláčika. V kúte sa ešte stále opieral môj starý, vlasnte nový bicykel. Jazdu na ňom som vzadala v začiatkoch. Nepýtajte sa prečo. A potom je tu skriňa. Stará skriňa po prababke. Kto by tušil, že sa za ňou skrývajú tajné dvierka. Ale vráťme sa ku knihe. „Nič“,odpovedala som,“Nič, okrem tejto stránky.“ Nalistovala som ju. Tá kniha bol zrejme denník. Ktorý mal veľmi nepostivého majiteľa. Napísal si doňho len akési znaky. Znaky, ktoré boli dokonale totožné s tými na našich dvierkach. Napísal tam kombináciu. Nastavila som ju na našich dvierkach. Obe s Henrietou sme zatajili dych. Zámka cvakla a dvere sa potichučku otvorili...